Jean Paul Sartre: Prvá kritika marxizmu

Každý z nás si robí plány do budúcnosti, ktoré sa snaží napĺňať. A každý z nás sa po čase musel zastaviť a prehodnotiť reálnu situáciu, ku ktorej sa po čase snáh dopracoval. Pri veľkých svetových ideológiách, akou je aj marxizmus, ktorý bol vedúcou ideológiou celého dvadsiateho storočia, bola potreba takéhoto „zastavenia“ a zhodnotenia reálií na mieste aspoň každých dvadsať rokov.

Pri rozbore vlastného cieľa a motívov, zároveň prehodnocujeme spôsoby a prostriedky, ktorými sa vytýčený cieľ snažíme dosiahnuť a zároveň revidujeme samotný cieľ a meníme plány.

Samotným cieľom sa Sartre zaoberá v kapitole: Rozbor štruktúry cieľa S tým súvisí aj kritická analýza a sebareflexia. V kapitole, ktorú som si vybrala autor, sám marxista, kriticky analyzuje marxizmus, jednak jeho rovinu teoretickú a jednak aj rovinu na ktorej sa marxizmus aplikuje. Je určite zaujímavé sledovať momenty, ktoré autor najviac kritizuje a zároveň túto jeho kritiku porovnať s kritikami, ktoré na adresu marxizmu zaznievajú v súčastnosti.

Marxizmus sa vo svojom vývoji zastavil

Prvým kritickým momentom je skutočnosť, že v marxizme vznikol rozkol, medzi teóriou a praxou. Tento rozkol vníma autor, ako fundamentálny a za dôvod považuje okamžik, kedy:

„... sa obkľúčený a sám na seba odkázaný Sovietsky zväz pustil do gigantickej industrializácie zeme, nemohol sa marxizmus vyhnúť regresívnym účinkom spojeným s novými zápasmi, nemohol uniknúť praktickým nevyhnutným následkom a omylom, ktoré sú s nimi nerozlučne späté.

s. 23“

V tomto bode je až absurdné a do veľkej miery cynické a lakonické konštatovanie o praktických nevyhnutných následkoch za ktorými sa ukrýva Stalinizmus a teror s ním spojený, pri ktorom zahynulo viac ľudí, než počas celej druhej svetovej vojny. Idealizmus autora je v tomto prípade až príliš frapantný,

Neexistencia diskusie

Každá filozofia je závislá na diskusii medzi, medzi jej jednotlivými zástancami, ale aj medzi jej odporcami, každá diskusia môže viesť k progresu a vývoji daného myšlienkového systému. Autor cíti, že v marxizme bola nastolená prax jednej línie, pričom jeho vysvetlenie daného javu je nasledovné:

„konkrétne myslenie musí vyrásť z praxe a zase sa k nej vracať, aby ju osvetlilo. Nemôže ísť o myslenie tryskajúce nahodilo a neviazane, ale musí sa riadiť určitými zásadami, ako každé myslenie vedecké a technické. Vedúci činitelia strany húženvnate usilujúci sa o maximálnu integráciu skupiny, sa však obávali, aby ničím nebrzdené a celkom slobodné rozvýjanie pravdy s nevyhnutnými diskusiami a s tým spojenými konfliktami nerozbilo bojovú jednotu.“
s. 24

Znásilnenie reality

Ide tu o boj ideologický, ktorého podoba nebola nepodobná, honu na čarodejnice – vykonštruované procesy odporcov a následné deportácie do gulagov (v lepšom prípade poprava), ktorý sa ale odohrával v tom čase aj v USA z opačného ideologického hľadiska. Podľa autora tým vznikali v marxizme doktríny (nie nepodobné kresťanským dogmám), ktoré skúsenosť nemôže zasiahnuť. Čo malo za následok stagnáciu vo sfére marxistickej ideológie na jednej strane a na strane praxe:

„prax sa premenila v bezzásadový empirizmus … Všetko plánovanie, ktoré prevádzala byrokracia, ktorá nebola ochotná si priznať svoje omyly, sa menilo na ľubovôľu znásilňujúcu realitu. „

Toto znásilňovanie sa prejavovalo v plánovaní produkcie, čo v niektorých prípadoch malo tak isto fatálne následky (najsmutnejšie sú prípady hladomorov v úrodných oblastiach – Ukrajina, čínske provincie). Keď skúsenosti boli v rozpore s predpoveďami, „potom musela byť takáto skúsenosť považovaná za mylnú.“ Zrodil sa absolútny idealizmus, v mene ktorého marxistický intelektuály, prinášal strane úžitok tým, že mrzačil fakty idealistickou ľubovôľou.

Dva objekty všeobecných singularít

Autor dochádza k poznaniu, že v priebehu času sa vytvoril marxizmus dva objekty, ktoré sú na jednej strane pre marxizmus nevyhnutné, no majú tendenciu sa navzájom negovať. Jeden pól je zastúpený „priamou demokraciou“, ktorá je prezentovaná mj. Robotníckou triedou a druhý je priame riadenie a plánovanie, zastúpené mj. byrokraciou.

Reálna moc, ktorá moja obom objektom prisúdená spôsobuje ich plnú fetišizáciu, pričom zjednodušený mechanizmus autor popisuje:

„demokracia robotníckych tried, nesie so sebou absolútnu negáciu byroktacie, ktorá reaguje tým, že ničí svojho protivníka.“

Tento rozpor je podľa mňa všeobecný a problémy s byrokraciou zažíva každý režim, či už sa jedná o banánovú republiku, ktorú vedie chunta vysoko postavených byroktotav, demokratický režim, alebo tyraniu. V režimoch založených na marxistickej ideoógii je moc sústredená v rokách byrokratického aparátu, ktorý je zároveň aj aparátom politickým (dodnes je tento stav v číne, kde je byrokracia zároveň prestúpená oligarchickým modelom a riadená gerontokratmi na čele strany, pričom na druhej strane, ekonomicko liberalizačné trendy negujú tento stav status quo)

Voluntaristický idealizmus

Ako záver svojej prvej kritiky si autor zvolil zovšeobecnenie, demaskovanie a premenovanie vtedajšej formy marxizmu, ktorá podľa jeho názoru sa až príliš vzdialila pôvodným hodnotám a princípom, v čom vidí najväčšie nebezpečenstvo pre samotnú ideológiu. Predkladá pôvodné prístupy ku skúmaniu reality v „živom marxizme“, kde prístupom k analýze bol hermeneutický, založený na skúmaní jednotlivých častí celku, pričom

„predchádzajúce poznanie malo vo vzťahu ku konkrétnemu skúmaniu funkciu regulatívnych princípov. U Marxa nenájdeme abstraktné entity. Jeho celky, totality … sú živé a definujú sa samy v priebehu skúmania.“

Voluntarizmus učinil z tohto skúmania ceremóniu kde:

„analýza záleží teraz výlučne v tom, ako sa zbaviť všetkých detailov, ako deformovať význam určitých udaliostí, ako znetvoriť fakty, alebo dokonca, ako si ich vymýšľať, aby bolo možné medzi nimi, ako ich substanciami odhaliť sfetišizované „syntetické pojmy“.

Heuristický princíp, sa zmenil v teoretickú prax, ktorá likviduje partikulárne zváštnosti, pričom táto prax bola opäť mnohokrát spojená s likvidáciou jedincou, ktorý moli nositeľmi opačných názorov a na rozpory upozorňovali.

A tak sa s filozofie stala pseudofilozofia, ktorú nemožnos nazvať inak, ako voluntaristickým idealizmom. Táto pseudofilozofia je živá dodnes a má mohohých zástancou, hlavne v radoch extrémnej pravice, kde nacionalistycký extémisti rovnako deformujú realitu svojimi pseudoalalýzami a rovnako agilne sa stavajú voči nositeľom opačného názoru.

Marxizmus – záver – viera

Ako záver tejto práce ponúkam vlastné zhosnotenie a analýzu rozoberanej kritiky.
Marxizmus, ako vedecká teória, založená pôvodne na empirických analýzach socio-ekonomickej roviny historických udalostí bol po čase sfetišitovaný. A prestával byť postupne vedeckou metódou analýzy spoločnosti, ale stala sa z neho novodobá viera, so svojimi vlastnými dogmami, svätcami, mesiášmi, komunistickým rajom a kapitalistickým peklom. Táto viera sa ale neopierala o morálne zákony, ktoré sú jadrom učenia cirkví, čo malo katastrofálne následky. Zároveň, ako viera bol marxizmus odsúdený k veľkej miere rigídnosti a k postupnému zastaveniu rozvoja učenia.