Evolution of music

Haluz,

včera som sedel v hospode a počúval, ako sa moji spolustolovníci bavia o hudbe. Ja som hudobní antitalent a jediné co na hudbe viem ocenit je jej emočný účinok.
A tak tam sedím a dumám, nad hudbou bez hudby.
Dumám nad tým, že prečo vlastne mi ludia hudbu skladáme a preco ju počúvame a aký malo zmysel, že sme s tým kedysi začali. Spontánna odpoved je, že sa nám to páčilo (samozrejme mám na mysli aj omnoho sofistikovanejšie obdoby, napríklad, že hudb, ako kultúrny fenomén, vnímanie krásy a pod.)... Je spontánna , ale evolučne nepoužítelná.
Jedinec, ktorý hudbu repredukoval musel maž určité bonusy na prežitie a plodenie potomkov, opriti tým, ktorý čo hudbu nereprodukovali (poprípade nevnímali).

Známa je teória výberu, kedy ten jedinec, ktorý vedel spievat, mal väcšiu šancu u opačného pohlavia a tým získaval aj väčšiu šancu splodiť potomstvo.

Je to dobrá teória a zakladá sa na pozorovaní niektorých súčastných primitývnych kmenov, kde to tak skutočne do dnes funguje. No táto teória je nedostačujúca na vysvetleni fenoménu vnínania určitých po cebe idúcich zvukoch ako melódiu, poprípade našu fyziologickú reakciu na určitý rytmus, ktorý bôže jedincov priviesť do tranzu. V súčastnosti sa pri Lozarovovej metóde uperlearningu používa Baroková hudba, ktorá stimuluje mozog a ten sa následne môže „prepnúť“ do alfa hladiny.

Pri premýšľaní o tomto probléme som začal od detstva. Ako dieťa som sa naučil mnohé pesničky a básničky. Tie pesničky s detstva si pamätám dodnes a keď si spomeniem na melódiu, vždy mi naskočia aj slová – pekne slovo od slova som schopný danú pieseň reprodukovať. Čím to je? V tom čase – niektoré už MŠ – som sa učil aj mnohé iné, určite veľmi prospešné a dôležité veci, na ktoré si fakt nespomínam. Možno sú niekde uložené v pamäti, ale ja k nej akosi nemám prístup. Ale k piesňam áno. Dôležité pre moje ďalšie úvahy je uvedomenie si faktu, že informácia viazaná v pesničke – slová – neboli skreslené a zachovali si svoju pôvodnú formu aj obsah (a to sa nedá tvrdiť ani o včerajšku. Keby som mal reprodukovať, slovo od slova niektorý zo všerajších rozhovorov, nebol my som schopný viac ako len zhrnutie, nejakú základnú kostru rozhovoru a bojím sa, že aj tá by bola nutne upravená na základe súčastnej reflexie).

Ludia sú tvory, ktoré stavajú na svojej schopnosti kumulovania informácií (skúseností, schopností, znalostí) a tie sa prenášajú na ďalšie generácie, poprípade sa kodujú nejakou formou do prostredia v ktorom sa ľudia nachádzajú. čím je tvorená materiálna a duchovná kultúra danej spoločnosti.
V súčastnosti s sme prehltený informáciami, a aj nepreberný množstvom spôsobov ich kódovania, šírenia a uchovávania. Ale aké boli prvé formy?

No, bola tu reč (plus neverbálna komunikácia – kúsenosti poli predávané spôsobom napodobovania určitého správania, pomocou, ktorej sme si dokázali predávať informácie. Povieme si že iste – to stačilo. Ľudia toho vtedy vedeli málo a tak si v tých svojich hlavičkách nedržali kvantá informácií. A tak bolo pohodlne možné si všetko pamätať bez problémov.
Omyl.
Dovolím si tvrdiť že množstvo informácií, ktoré oni vedeli s pamäti bolo obdobné, tomu čo si držíme mi dnes (samozrejne sa bavíme o homo sapiens a nie o svojich dávnejších predkoch, ktorý mali jasne menší objem lebky...) Informácie veľmi dôležité pre prežitie – čo jesť a čo nie, ako sa správať pri jednotlivých typoch zviera – či to zvieratko je na jedenie, ale či ono môže zjesť mňa atp.
Informácií bolo dosť ale boli to väčšinou konkrétne veci. Naše súčasné informácie, ktoré si držíme v hlave majú inú štuktúru – inú kvalitu. Používame abstrakciu, analógiu, manipulujeme so symbolmi a toto nám umožňuje si pamätať oveľa viac (nie preto, že by sme si všetky informácie držali v hlave, ale sme schopný ich odvodiť). Miera použitia abstrakcie je úmerná vyspelosti danej kultúry (čo je tak isto patrné na súčastných primitívoch), a tak si dovolím predpokladať, že naši predkovia, ktorý ešte nepoznali písmo, nemali abstraktné myslenie na nijak valnej úrovni. Čím si potom pomáhali? Ako si boli schopný zapamätať veľké množstvo informácií, z ktorých väčšina bola životne dôležitá a pokiaľ by si ich nezapamätali presne, mohlo to mať fatálne následky (napr. poznanie jedovatých rastlín, alebo hmyzu).
Nie je ťažké si vyvodiť kam mierim – informácie, ktoré boli podávané formou piesní sa dokázali v nezmenenej podobe uchovať po mnoho generácií. Pričom ešte aj, čo sa tých rýchlosti učenia to muselo mať pozitývny vplyv.

A tak predkladám hypotézu: Hudba slúžila nášmu predkovi, ako vhodná forma uchovávania a sprostredkovania dôležitých informácií, ktoré v tejto forme mepodliehali modifikáciám a zachovávali sa svoj pôvodný obsah. Ten jedinec, ktorý dokázal hudbu vnímať si bol schopný kvalitne zapamätať väčšie množstvo dôležitých informácií, čo viedlo k väčšej šanci na prežitie, než v prípade jeho rivala, ktorý schopnosť vnímať hudbu nemal až na takej úrovni. Zároveň jedinec, ktorý bol schopný hudbu reprodukovať, dokázal vlastné informácie preniesť na svoje potomstvo rýchlejšie a vo väčšom množstve, pričom znova tu zohráva dôježitú rolu nestratovosti obsahu danej informácie, pokiaľ bola predaná touto formou.

To Be Continued …