Ako som sa zoznámil s Majkou

Zdravím všetkých, ktorých ešte neomrzelo čítať po mne moje výlevy.

No, každý príbeh by mal mať nejaký úvod do deja, nejakú zápletku – rozuzlenie a happy end. Príbehy so zlým koncom sa už akosi v dnešnej dobe nenosia. Vieme o tom, že spomedzi ľudských príbehov sú tie menej šťastné práve častejšie. Na druhej strane sa akosi predpokladá že budeme počúvať inšpirujúce a šťastné príbehy, ktoré nás naladia energiou a optimizmom do života. Tie zlé, nech si nechá každý radšej pre seba, aj keď akosi aj cítime, že s nich by sme sa mohli poučiť viac. Akiste ste si všimli, že opomínam bulvár. Je to zámerné, cielené, neobjektívne – skrátka ho nemám rád bodka.

Príbeh, ktorý by som chcel dnes popísať nemá ani úvod, zapletený je tak, že rozpletať ho budem do konca svojho života. A happy end? No ten ešte nenastal, ale momentálne cítim že už som vo fáze, kedy príde – už musí prísť. J

Kde začať? To je jedno vlastne – tak skúsme, ako som sa zoznámil s Majkou. Bol som pozvaný na halušky. Je to v celku krásne slovenské...

Bola sobota ráno. Vstal som a ako vždy, aj tento krát automatika zapracovala. Namiesto toho, aby som išiel na záchod, alebo do kúpeľne som zapol počítač a hneď otváral poštu a ICQ a tak... Tak som prvých 5 minúť blúdil po svojom virtuálnom svete a pozdravoval priateľov. Až som sa dostal ku Gabike a tú pozdravil tiež... to som netušil, že ten pozdrav sa zvrtne na otázku typu, čo mám dnes na pláne a že robí halušky, či by som neprišiel ... Prvý moment mi to vylúdilo letmý nezobudený úsmev a myšlienku: „No to vieš... Ja sa kvôli haluškám idem trepať do Lučenca.“ Ale keď sa ma opýtala, že iné by som dnes robil, tak som si musel priznať, že ten deň som na pláne veru ešte nič nemal a tak malý výlet do LC by bol vlastne aj celkom fajn.

A tak som si pozrel spoj a šiel.

Lučenec... no ak sa mám priznať, tak to mesto sa mi vlastne na prvý pohľad sprotivilo hneď, ako som vystúpil z autobusu (Je pravda, že teraz už mám trošku lepší názor, ale prvý dojem vlastne ostáva...). V prvých sekundách som uzrel scénu ako s filmu: Zo staničného bistra (cháp obludárium) doslova vypadol polonahý neonacista a začal nadávať a hajlovať a druhý a tretí išli za ním. Táto scénka mi skutočne urobila veľmi nepríjemné pocity vzadu za chrbtom ... jediné čo slušne vychovaný Bystričan o Lučenci vie, že je plný cigáňov a skínov ... Tých druhých som teda mal možnosť uzrieť na vlastné oči, hneď na úvod.

Pri čase dvoch cigariet a prezrení si dotrhaného a inak zničeného informačného plánku a mapy mesta a okolia, som sa dočkal svojho odvozu. Gabika prišla aj so sestrou na aute. To už bol príjemnejší zážitok. Vyrehotaný a psychicky spamätaný som vystúpil z auta pred Gabikiným domom. Aby som osvetlil – Gabika je moja kolegyňa z 07.sk za LC a je to osôbka veľkých rozmerov ... hlavne jej srdiečko a večná radosť so všetkého a jej večný neutíchajúci smiech a dobrá nálada.

Tak a už som tlačil do seba halušky ... vynikajúce boli a tak som sa úspešne prvý krát ten deň prejedol ... to že ma to čaká ešte ďalší deň som ešte netušil, ale to predbieham.

Za vynikajúci obed som sa chcel Gabči odvďačiť a tak som navrhol, že sa jej pozriem na počítač. Každý má problémy so svojím počítačom ... tí čo ich nemajú, ho skrátka nepoužívajú. Takže som odlaďoval, zrýchľoval a inštaloval nové užitočné programy. Medzitým sa Gabika dohodla so svojimi kamarátmi, že ideme všetci ku majke – jej najlepšej kamarátke. Mali sme ešte 2 hodinky času, kým sme mali vyraziť a tak sa ešte Gabika rozhodla, že ma predstaví v čo najlepšom svetle a zároveň ona si precvičí svoje kozmetické schopnosti. Absolvoval som právo útrpné a tortúru spočívajúci z nejakého čistenia cez dve pleťové masky ... no hrôza...

Našťastie čas plynul a tak sme sa pobrali. Najprv po jedného kamaráta, a potom k majke. Ešte som sa zabudol zmieniť, že predtým než som majiku prvý krát videl, tak som s ňou už telefonoval ... bolo to v rámci tých tortúr, ktoré so mnou Gaby stvárala. Majka zavolala a chcela ma k telefónu ... tam mi bolo oznámené, že nakoľko som chlap, tak jej pomôžem – najprv naladiť televízor a potom aj niečo urobiť so signálov televíznym v druhej miestnosti... No, nie som ja zvyknutý na takéto priamočiare jednanie ... pri mne ľudia chodia skôr ako okolo vajec, ale Majik nie ...

A tak sme sa zoznámili.