Instantná doba v ktorej žijeme svoje instantné životy

V noci si dám prášok na depresiu, ráno proti bolesti, potom niečo proti nachladnutiu – pre istotu. Samozrejme ráno zavŕšim „nakopnutím“ sa poriadnou dávkou kofeínu. Cez deň fajčím jednu za druhou – to aby som sa mohol na niečo koncentrovať a večer si dám jedno pivo, ktoré mi pri všetkých tých práškoch spôsobí stav, aký sa zvyčajne dostavuje pri druhom litri absintu. Medzi tým si môžem dať nejakú koncentrovanú zábavu a napätie pri počítačovej hre, dozvedieť sa zopár instantných správ z televíznych novín a porozprávať sa s priateľmi na ICQ prípadne Skype. A úplne najlepšie je, že keď chcem sex, tak stačí kliknúť na pokec.sk a do 20 minút mám dohodnuté „rande“, po ktorom si fakt nechcem pamätať na mená a tváre – see you never. Všetko pekne zabalené do pozlátka moderného štýlu života. A keď som konfrontovaný z nudnou všednosťou každodennosti, tak mi je to jedno – antidepresíva, keď som chorý a celé telo ma má bolieť, tak Ibu funguje dokonale a keď sa mi zacnie po hlbokom citovom vzťahu, pri ktorom jeden druhého miluje, tak si stiahnem a pozriem nejaký doják na PC. Je to rýchle, koncentrované a ľahko dostupné.
Teraz je len otázka, že či sa sťažujem, alebo chválim. Sám v tom nemám jasno. Staré učenia jednoznačne takýto život odsudzujú, ale tie sami vznikali v prostredí, ktoré nebolo ani rýchle a rozhodne si nenárokujú na pojem modernosti. No je to vôbec normálne? JE! Normálnosť sa určuje tak, že si zoberieme všetkých a zistíme čo robia a z toho nám vyjdu činnosti, ktoré robí väčšina a tá určuje čo je normou a čo nie je – čiže čo je a čo nie je normálne...No dobre, ale je to prirodzené? To je už ťažšia otázka. Z hľadiska človeka, ako živočícha nežijeme vo svojom prirodzenom prostredí už veľmi dlho. A z hľadiska človeka, ako kultúrnej bytosti je to tiež otázne, nakoľko takýto životný štýl je súčasťou našej kultúry a tým je prirodzený pre našu kultúru, ale pokiaľ by sme si zobrali inú kultúru – napríklad nejakého kmeňa v džungli, tak zistíme, že v tej kultúre by bol tento životný štýl nielen neprirodzený, ale aj nemožný. No, isntantnosť je teda normálna a relatívne prirodzená. Je však správna a dobrá? Tu záleží na pozorovateľovi a jeho vnímaní sveta. Do top managera až po budhistického mnícha – máme tu celé spektru názorov. To isté dostaneme pri viere od mormona po scientológa...
Možno sa zle pýtam. Možno otázka znie: Je možné aby bol takýto človek šťastný? Tu nachádza jednoznačnú odpoveď. NIE! Nie to možné. Instantný pocit šťastia (šťastia nie ako radosti, alebo rozkoše, ale pocitu vyrovnanej a pokojnej mysle s čírim pohľadom na svet) neexistuje. Celá instantnosť života je zameraná iba na veci a ľudí okolo nás, pričom my sme redukovaný iba na príjemcu a akéhosi „ochutnávača“ života. Skúsme to obrátiť a začnime vnímať a prežívať vlastné vnútro s vlastnými pocitmi a názormi. Ja to skúsim a Vy?