Základný predpoklad

Dosť dlho mi trvalo, kým som zistil, že nie je normálne a prirodzené pre každého človeka na svete zobúdzať sa každý deň s otázkou po zmysle a ceste života, vesmíru a vôbec. Trápilo ma to dosť dlho – ani nie tak tie nezodpovedané otázky, ktoré sa ani zodpovedať nedali, ale hlavne to, že ostatní ľudia sa dokážu tváriť tak pokojne a spokojne, ako keby na ne už maly nejakú jednoduchú a všetkým známu a uznávanú odpoveď, s ktorou sú nanajvýš spokojní, a tak sa dokážu tešiť zo života (trpkosť zistenia, že ich to vlastne vôbec netrápi a väčšina ľudí sa na tieto otázky opýta nanajvýš párkrát za život pri nejakej osobnej tragédii, som mal ešte len okúsiť). O to viac som sa usiloval vypátrať odpoveď. Najprv sám. Vždy sa do niečoho hrniem sám a potom zisťujem, že na to nie som ani kvalifikovaný alebo sa niekto do toho hrnul už predo mnou a mne stačilo si len otvoriť knihy alebo ústa a opýtať sa. Na tieto základné otázky, ktoré prichádzali po zobudení a odchádzali pri druhej rannej cigarete som sa snažil nájsť odpoveď najprv u seba, potom u iných a nakoniec v knihách. Odpovedí som nazbieral mnoho, ale oveľa múdrejší som z nich nebol a tak som sa vrátil naspäť k sebe a snažil som sa poskladať vlastnú mozaiku zmyslu. Jediné, na čo som prišiel je, že to všetko okolo nás vlastne nijaký konkrétny zmysel nemá, ale parciálne si môže nájsť alebo určiť za zmysel vlastne hocičo. Najlepšie skóre má v parciálnych zmysloch práca, ďalej sú tu predstavy nejakého hýbateľa, ktorý zmysel udeľuje vlastne všetkému a mi sa môžeme cítiť v bezpečí a pod jeho ochranou (nie je to len predstava Boha, ale aj karma, podmienené vznikanie, Tao, …). Toto uvedomenie ma napĺňalo pocitom bezradnosti a apatie. Motivácia, ktorá prirodzene pramení z ontologického predpokladu substancie bola preč a s ňou aj moja vôľa čokoľvek robiť. Ale nevzdával som sa. Nikdy som netrpel prílišnou dôverou vo svoje vlastné schopnosti (čo bola príčina, že som o to viac navonok vystupoval suverénne a hlavne aj arogantne), a tak som opäť siahol po knihách a po ľuďoch a kládol som otázky a čítal odpovede. Dosiahol som toho, že v súčasnosti síce ešte stále neviem, ako presne žiť s pocitom, že nič nemá zmysel, ale aspoň som toho na mojej ceste za týmto poznaním som sa stretol s nádhernými myšlienkami, ktoré sa postupne stali základom môjho postoja k tomu čo existuje. Na ten som zabudol. Stále som riešil prečo to tu všetko je, ale už som sa nepýtal, aký ja mám k tomu vlastne vzťah a tak som svoju pozornosť zameral iným smerom.

Základným kameňom sa stala veľmi stará myšlienka o utrpení a problémoch. Nie je potrebné sa trápiť pre problém, ktorý sa dá riešiť a zároveň je veľmi hlúpe trápiť sa nad problémom, ktorý sa riešiť nedá. Znie to veľmi jasne a samozrejme, ale uvedomovať si túto zásadu a aplikovať ju na bežné maličkosti je niečo úplne iné. Keď sa niekoho opýtam, že čo ho trápi, každý mi pohotovo zo seba vydá aspoň jeden alebo aj dva súčasné problémy, ktoré ho trápia. Veľmi málo ľudí si uvedomuje rozdiel.

Druhou je podmienené vznikanie – ten krásny klam kauzality, ktorý máme celý život pred očami, ale ktorý neaplikujeme práve tam, kde by to bolo najviac treba – a to na vlastné vedomie.

No, vlastne som sa chcel dostať k tomu, ako som sa dostal k Bondymu a aké to na mne zanechalo trvalé následky, ale nakoľko verím, že môj blog aj niekto číta (????) tak na jeden príspevok je toho aj tak viac než dosť...