Sen

Dobrý deň, dnes píšem prvý krát na virtuálnej klávesnici. Je to celkom v pohode, akurát sa ešte mýlim a tak sa mi zdá, že prsty si zvyknú a ja privediem na svet nový reflex s názvom backspace. Nevadí, však si na to zvyknem.
Dnes sa píše rok dva. Druhý rok, čo som sa nechal uniesť a tak som skončil iba s jednou rukou, ktorá je ešte ako tak schopná rešpektovať fakt,že je pripojená ku mne. Zvyšok tela má za skvelú myšlienku, že ma počúvať skrátka nemusí a ani to už druhý rok nerobí.
Je zaujímavé, ako sa človeku prekrúti predstava o sebe keď ho telo začne ignorovať. Vždy som si o sebe namýšľal, že sa vidím čisto, ako intelektuálna duša a moje telo ma vystihuje a definuje asi tak, ako AK-47 vystihuje a definuje vojnu. Symbol – nič viac – skôr niečo nanútené po predkoch, ktorý mali pocit, že ich telá sú krásne a tak sa rozmnožovali. Ja som nikdy nemal potrebu rozmnožovať sa. Sex to áno, ale prečo tu po sebe zanechávať potomkov? Nikdy som to nebral ako povinnosť, ani ako cnosť a pravdu povediac – môj mizantropický postoj sa týkal aj ostatných jedincov môjho druhu.

Vždy som viac inklinoval ku predstave človeka a spoločnosti, ako určitého druhu informácie, ktorá síce vznikla, rozvíjala sa a kopírovala (rekombinovala) naviazaním sa na génmi stvoreného nositeľa. Inak povedané - že naši predkovia boli niekedy v priebehu evolúcie nainfikovaní vírusom ľudskosti, ktorý sa v nich cítil dobre. Pomohol im ovládnuť svet, ale za to on ovládol ich. S každým ďalším potomkom, bolo čím ďalej, tým jasnejšie, že vírus má na vrch – vzniklo ego. My si už ani nedokážeme predstaviť, že by sme žili bez tohto vírusu – rovnako, ako si naše bunky nevedia predstaviť život bez mitochondrií, ktoré boli tiež zo začiatku parazitmi. Tento Symbiotický stav však nie je podľa mňa harmonický a je dosť pravdepodobné, že egu naše telá stačiť nebudú. Potrebuje viac. Viac priestoru, viac voľnosti, viac informácií. A tak si myslím, že človek, akého poznáme dnes, nemá šancu na prežitie.
Ľudskosť prežije, ale naše telá sú pre ňu už zastaralé a nepraktické. Zakrátko nastane doba, kedy si ego povie, že treba niečo robiť. Najprv začne s pokusom zdokonaliť telo, ktoré už obýva. Geneticky pridáme to, odstránime tamto a hento vytvoríme naviac...
Ale to stále nebude stačiť a tak na radu prídu strojčeky – strojček na pamäť, strojček na myslenie, strojček na lepšie trávenie... Nakoniec budú niektorí už iba tým strojčekom. Neostane nič biologické. Možno koža – pre dizajn...
No, tak čo tu teraz máme? Mutantov a chodiace strojčeky. Ale to ešte stále nestačí. Ego potrebuje viac priestoru. Táto guľatá hromada skál, vody a smetia, ktorú ešte stále nazývame svojim domovom je nekonečne malá v porovnaní z okolitým prázdnom, ktoré je ako stvorené na to, aby bolo vytlačené naším egom. A tak začneme vyliezať z tejto svojej špinavej hromady a zašneme infikovať svoje okolie. Vírus sa inkuboval...
Na druhej strane objavíme druhú nekonečnosť v priestore, ktorý vytvárajú strojčeky. Tento priestor je scela panenský a jeho veľkosť je závislá na efektivite a počte strojčekov, ktoré ho vytvárajú. A tak hor sa na to! To je výzva, ktorú ego neodmietne.

Pri takomto prístupe a predstave človeka je ľahké si uvedomiť, že môj mizantropický postoj k ľuďom je záležitosťou plne funkčnou a opodstatnenou... a moja predstava biologického potomstva, ako niečoho zbytočného je myslím, že tiež celkom na mieste.
A tak som teraz tu. Moju ruku ešte stále baví ma počúvať a mozgu sa ešte nechce vypnúť a presunúť ma do krajšej časti bytia. Sny to je to jediné čo mi ešte ostalo. Prvý krát som si to uvedomil až po pol roku a vtedy som sa zaviazal, že začnem snívať neustále. Sprvu ma to bavilo, ale neskôr som zistil, že denné snívanie je veľmi ťažké, keď človek nemá prísun nových informácií. Riešenie bolo v celku jednoduché – polku času bdenia som si vyhradil na prísun a polku na snívanie.
No, času – ono je to tak, že veľa času potrebuje aj moje telo samo pre seba. Starajú sa mi oň dobre a poctivo. Kŕmia ho, umývajú, berú ho na prechádzky a tak. V takýchto chvíľach mám čas a tak vedy snívam. Ale akonáhle skončia povinné rituály, tak sa dostávam – ja a moja ruka – do blízkosti virtuálnych informácií po ktorých toľko túžim. To mi vydržalo až do teraz. Ale dnes – na výročie druhého roku som si povedal, že si začnem zapisovať svoje sny. Ja viem, že sa mi nesplnia a tak ich spojone môže vedieť každý, ktorá má chuť a chvíľku času.

Teraz trošken teórie:

Vznik memetiky a teórie memov sa datuje ku prvej zmienke v Knihe Richarda Dawkinsna: Sebecký gen, kde predostieral svoju – ešte stále nie celkom uznanú – evolučnú teóriu, kde za základnú jednotku usilujúcu o prežite neberie jedinca, ale ide ešte hlbšie a volí si gén. Gén nie je jednotkou biologickou, ale informačnou, pričom má špecifické rysy, ako napríklad schopnosť replikácie a sebeckosť (nie sebeckosť vedomú). Replikátorom génov je doublehelix DNA. V knihe sú použité tri základné pojmy: gén a jeho replikátor (DNA) a vehikl ľudského tela (rozumené, ako prostriedok rozmnožovania, získavania energie, premiestňovania a podobne.
Na konci knihy autor uvádza na podporu svojej teórie aj alternatívny pohľad, kde sa zameral na správanie sa informácií ako takých a, pričom si všíma ich podobnosť s génmi. Tieto jednotky nazval memy. Názov zvolil jednak kvôli podobnosti so slovom gén s ktorým má spoločnú vlastnosť – replikáciu, ďalej tam je zahrnutý pojem memory (pamäť) čo je ekologická nika memu.
Rovnako, ako sebecký gén, ktorý si pestuje a využíva svojho prenášača, ako prostriedok prežitia (všetko sa to deje nevedome, na základe určitého naprogramovania a tlaku vonkajších podmienok), majú aj memy vírusovej nárazy – snažia sa rozšíriť a ich šanca na prežitie je tým väčšia, čím väčšia je schopnosť ich úsporného a dokonalého kopírovania.
Zjavnými príkladmy memov sú: vtieravé melódie, reklamné slogany, ideológie, módy, predsudky, fámy, vtipy, frázy, poplašné správy,...
Evolučný proces sa odohráva na základe náhodnej variácie a výbere replikátorov. Tie sa ďalej formujú sexuálnymi rekombináciami a mutáciami. Prirodzený výber potom závisí na úspešnosti v procese množenia. Obdobné pravidlá môže nájsť aj v memetike.
…

Ospravedlňujem sa za to, ale pre neskoršie sny to bude dôležité mať na zreteli. Môj prvý sen je o krásnej panne, ktorá bola stvorená spojením dvoch ľudí, ktorý týmto spojením zanikli, nakoľko boli zaintegrovaný do novovznikajúcej entity. Rodičmi tejto panny boli dve pôvodne boilogické ženy, ktoré sa rozhodli – tak ako ďalších 16% ľudstva – že odídu žiť do sveta vytvoreného strojčekmi, pričom v tomto svete platili presne opačné pravidlá sveta biologického a tak stvoriť potomka mohli iba jedinci rovnakého pohlavia. Nezáležalo na tom, koľko jedincov sa stvorenia účastní, ale podstatné bolo, že tento svet podporoval práve tie 4%, ktoré sa biologicky množiť medzi sebou veľmi nemohli.
Súviselo to stým, že informačná podstata pohlavia sa ukázala byť natoľko rozdielna, že prakticky každý pokus stvoriť jedinca medzi rôznymi pohlaviami končil katastrofou. Na genetickej úrovni sme síce boli spriaznený s druhým pohlavím, ale informačná štruktúra memov, ktoré nás vytvárajú a definujú, ako ľudí bola pri každom pohlaví natoľko odlišná, že v tomto novom svete sme boli de fakto dvomi druhmi. Mali sme spoločných predkov...
Stvorenie jedinca je krásny a zázračný čin. Najvyužívanejšie je síce klonovanie, ale to je len záležitosť čisto technická – statí zadať COPY... Pri skutočnom tvorení to vyzerá inak. Najprv sa vytvorí informačné jadro budúcej bytosti a potom prichádza na rad kopírovanie a odovzdávanie vlastných kúskov informácií. Je to niečo, ako keď sudičky veštili nad kolískou, ale s tým rozdielom, že keď jedna povie – budeš vedieť toto a toto, tak to naozaj vedieť bude a to okamžite. Informácie sa nakopírujú a basta. Jediným problémom je, že jadro osobnosti je vec jednoduchá a priveľa informácií spôsobuje stratu integrity ega. Kým sa to zistilo, tak nový priestor bol zaplavený šialenstvom všetkého druhu. Vitajte v krajine bláznov!
Tento problém bol čiastočne vyriešený novým typom tvorenia – zjednotením. Dve bytosti sa pri tomto procese zjednotili do jednej a tak vznikla nová, jedinečná bytosť ktorá dokázala uniesť vo svojom zdvojenom jadre dvojnásobok informácií. Vždy trvalo nejaký čas, kým osobnosť stratila schyzoidný charakter, ale po čase sa nové ego ustálilo, vytvorilo pevné informačné väzby a jedinec mohol proces zjednotenia opakovať.
A tak vznikli prvé informačné božstvá... Prvý bohovia boli, ktorý vznikali, boli stvorený čistej túžby po dokonalosti a s vrúcnym želaním, že keď vznikne bytosť, ktorá dokáže obsiahnuť celé zástupy, tak tá dá odpovede na základné otázky existencie, ako takej. Budú láskaví a milí a všetkých oblažia svojím multivedomím. Opak sa stal pravdou.

Ale o tom až na budúce...