Meditation on sex - part 1

V tomto príspevku (a v ďalších jemu podobných) sa zriekam akejkoľvek vedeckosti a prejdem do čistej „dojmológie“ To, nad čím by som sa chcel zamyslieť je intimita a sexualita, hlavne jej prapodivné podoby.

Túto svoju úvahu rozdelím do ešte neviem koľkých častí a budem ju uverejňovať postupne.

Už keď je dieťa malé – už od veku, kedy pripomína skôr väčšiu sódovkovú fľašu a jeho intelekt je na skoro rovnakej úrovni – sa človek dožaduje intímností. Bábo sa chce čičíkať, chce aby mu bola venovaná opatera a láska – neobmedzená všeobjímajúca láska materská (alebo toho, kto je po ruke) a pokiaľ sa jej nedočká, nastáva citová deprivácia – dieťatko je vystresované a náladové, jeho vývoj je oneskorený a jeho citové vnímanie seba a ostatných je poškodené pravdepodobne už na trvalo (tento smutný úkaz môžeme vidieť na deťoch z detských domovov, ktoré tam skončili hneď po narodení) Dieťa potrebuje primárnu bytosť, ktorej by mohlo neobmedzene veriť a milovať. Sekundárne sa naučí milovať druhého rodiča, súrodencov, iných dospelých v rodine, deti v škôlke ... a tak by to malo pokračovať. Samozrejme toto učenie ide spočiatku pomaly – to, koho milovať nám ukáže primárna osoba tým, že ona sama tým ostatným prejavuje svoju lásku a dôveru. A my, ako vzorné mláďatá dvojnohých opíc, ju napodobňujeme. Naučíme sa rozpoznávať signály priazne do signálov antipatie a sami sa naučíme, ako ich používať a po čase aj ako ich zneužívať vo svoj prospech. Podľa týchto signálov si hľadáme priateľov a vytvárame vzťahy.
To, čo sa človek naučí do svojich šiestich rokov, používa celý život, aj keď si to mnohý z nás nechcú pripustiť. Zároveň po celý život v nás ostane spomienka na tú všeojímajúcu lásku, ktorú sme pocítili na začiatku, pocit spojenia a privinutia, pocit, že každá bunka nášho tela je spojená s tým druhým – pre nás jediným – človekom. A táto spomienka, alebo neskôr už len nejasný pocit potreby nás ženie ku hľadaniu takého objektu, ktorý by sme a ktorý by nás miloval presne takýmto spôsobom.
Táto túžba po totálnom splynutí a intimite je to prečo neradi ostávame sami – každý z nás potrebuje intímnu prítomnosť – a každý si hľadá ako ju naplní a čím/kým. A tak ešte pred tým, ako zistíme, čo je to sex a dokonca ešte pred tým než sa naučíme rozprávať a chodiť, vieme presne čo je to láska a čo je to intímna blízkosť s druhým človekom. Záchvev tohto pocitu sa objavuje v partnerstve aj priateľstve. Potreba niekam a k niekomu patriť snaha o to aby som sa mohol s niekým stotožniť; mať niečo spoločné, pramení s potreby materskej lásky. Bratstvo.
Keď o týchto javoch rozmýšľam takýmto spôsobom, je mi jasné, že pokiaľ sa človek snaží o naplnenie tejto potreby, musí dôjsť ku sklamaniu. V dospelosti si skutočne takúto formu lásky, lásky bez hraníc, veľmi neužijeme – pár prvých rokov nás bude takýto vzťah viazať ku vlastným deťom, občas to pocítime ako záblesk pri orgazme, ktorý je ale príliš prchavý.

A tak si myslím, že snaha o takýto druh vzťahu vedie k utrpeniu.
Je lepšie milovať voľne bez očakávaní, bez potreby viazať sa na druhého a bez strachu s prípadného opustenia. Pocit intimity a porozumenia príde vždy keď robíme niečo spoločne – a je skutočne jedno čo – netreba ho hľadať ani nachádzať stačí si ho uvedomiť a prežívať.