Meaning of Religion

Rozmýšľal, ako by som toto nazval, ale je mi jasné, že meno sa nájde, keď to bude hotové.
Minulý týždeň som si čítal staršiu prácu od Richarda Dawkinsa: „What Use the Religion?”, kde sa zamýšľa nad evolučným významom náboženstva a od vtedy mi tá práca nedá pokoj mysle.
Na jednej strane je pravda, že náboženstvo sa snaží (aspoň čo sa týka cirkví veľkých – kresťanských) dištancovať od evolučného modelu, ale to ešte neznamená, že by to mali darvinisti opakovať a dištancovať sa od témy náboženstva, ako jedného z najrozšírenejších fenoménov. Neviem kedy a kto presne začal s tou averziou a snahou o sekularizovanie cirkvi od evolučných modelov, ale je dosť jasne vidieť, že cirkev nemá v rukách nič a jediné čo robí je napádanie vedeckých teórií, ktoré sú vždy nutne neúplné, presne tak, ako to býva v iných vedeckých disciplínach.

Základné zamyslenie je: Aký bonus má veriaci jedinec, ktorý sa stotožnil s niektorým z náboženských systémov, oproti jedincovi, ktorý je neveriaci? Ako mu to umožňuje prežiť dlhšia a mať viac potomstva? Toto zamyslenie je síce zaujímavé a pátra po zmysle náboženstva, ale Dawkins dospieva k presvedčeniu, že takého otázky nie sú správne a treba najprv preformulovať otázku, aby bolo na ňu možné odpovedať.

Ako príklad uvádza správanie nočných motýľov, ktoré vlietajú do plameňa sviečky a zjavne páchajú „samovraždu“. Otázky by sa natláčala: „Prečo nočné motýle páchajú samovraždu?“, ale je to zlá otázka a snaha o odpoveď nás neprivedie ku faktu, ktorý sa týmto javom skrýva. Stačí sa pozrieť na toto správanie nezaujate a uvedomiť si, že motýle to ne napikujú do plameňa priamo, ale po určitej krivke – pokiaľ tú krivku preskúmame, zistíme že je to logaritmická špirála, ktorá je spôsobená fixným uhlom ku svetelným lúčom, ktorá ich dovedie až do plameňa.
A tak sa môžeme pýtať: Prečo majú nervové systémy, čo nariaďujú automaticky udržovať fixný uhol ku svetelným lúčom - taktiku čo my zaznamenávame pri príležitosti, kedy to dopadne zle.
Na takúto otázku už sa dá hľadať odpoveď a zistenie je celkom jasné: Nočný hmyz sa vyvíjal v dobe, kedy umelých svetiel bolo pramálo a tak jedinými svetlami v noci bol mesiac a hviezdy, ktoré hmyz využíva na navigáciu. Orientačné pravidlo potom môže byť: Ak chceš udržovať priami smer, nasmeruj kurz tak aby svetelné lúče dopadali na tvoje oko v uhle 30°. Pokiaľ sa to týka svetla z nebeských objektov, ktoré sú opticky nekonečne vzdialené, funguje všetko OK, ale pokiaľ sa toto orientačné pravidlo aplikuje na zdroj svetla, akým je plameň sviečky a nastane efekt že lúče nežiaria paralelne, ale rozchádzajú sa ako lúče na kolese, pričom nervový systém používa 30° orientačné pravidlo ku sviečke, keďže si myslel že ide o mesiac, namieri motýľ čistú logaritmickú špirálu rovno do plameňa.

Rovnaké to môže byť aj s otázkami o príčine existencie náboženstva – dodnes sa nám nepodarilo určiť správnu otázku a tak odpovede nemôžu byť evolučne relevantné. Problémy najmä činí veľké množstvo rôznych náboženských modelov a tak je nemožný ucelený pohľad na fenomén náboženstva. Dawkins navrhuje aby sme sa zamerali na náboženské spávanie a psychologické efekty s tým spojené. Zároveň varuje pred úvahami o prospešnosti náboženstva pre skupiny veriacich – irelevantnosť skupinovej selekcie viď v príspevku Evolution error. Vždy sa treba zamerať na prospech jedinca a zmeny, ktoré môžu mať základ genetický a na ktorých je možné vysledovať pôvod náboženstva. V génoch samotné náboženstvo nenájdene, ale mali by sme tam nájsť podklad na ktorom náboženstvo môže stáť.

Autor navrhuje jeden možný príklad: Kedy sa zamýšľa nad deťmi. Tu prikladám preklad textu, kde uvádzam príklad a celkom zaujímavý záver, ktorý z toho môže plynúť:

Moja špecifická hypotéza je o deťoch. Viac ako iné druhy, prežívame kumulovaním skúseností z predchádzajúcich generácií. Teoreticky, sa deti môžu učiť zo skúsenosti neplávať vo vode plnej krokodílov. Ale koniec koncov, bola by to selektívna výhoda pre detský mozog s orientačným pravidlom: Ver všetkému čo ti tvoji dospelí hovoria. Podriaď sa rodičom, podriaď sa rodovým starším, špeciálne keď volia posvätný hrozivý tón. Podriaď sa bez otázok.
Nikdy som nezabudol na hrozivé kázanie, hlásané v mojej školskej kaplnke, keď som bol malý. Bolo to desivé v retrospektíve: vtedy, môj detský mozog to prijímal ako úmyselné od kazateľa. Hovoril príbeh o skupine vojakov ktorý cvičili vedľa železničnej trate. V kritický moment cvičiaci seržant bol roztržitý a nedal rozkaz na zastavenie. Vojaci boli tak dobre školený aby počúvali rozkazy bez akýchkoľvek otázok, že unesení vpochodovali do práve prichádzajúceho vlaku. Teraz samozrejme neverím tomu príbehu, ale veril som keď som bol malý. Podstatné je, že kazateľ chcel nám deťom ukázať na cnosť vojenskej slepoty a poslušnosti bez otázok ku rozkazom, akokoľvek nezmyselným. A hovorím si pre seba, že sme to za cnosť považovali. Zaujímalo ma či by som mal dosť odvahy splniť si svoju povinnosť pri vpochodovaní na vlak.
Ako ideálne nacvičený vojak, počítače robia to, čo je im povedané. Otrocky sa podriaďujú akýmkoľvek inštrukciám čo sú vhodne doručené v ich programovacom jazyku. Toto je spôsob ako robia užitočné veci ako napríklad spracovanie textu alebo výpočty v tabuľkovom procesore. Nemajú možnosť povedať či inštrukcie budú mať dobrý, alebo zlý efekt. Jednoducho sa podriaďujú tak ako je to predpokladané u vojakov.
Je to ich poslušnosť bez otázok, ktorá robí počítače citlivé ku infekcii vírusmi a červami. Škodlivo navrhnutý program ktorý hovorí „Nakopíruj ma do všetkých mien, ktoré sú v adresári, ktorý nájdeš na hard disku“ tomu sa jednoducho podriadi a potom znovu pri inom PC na ktorý bol poslaný pri exponenciálnom raste. Je nemožné postaviť počítač, ktorý by bol užitočne poslušný a zároveň imúnny voči infekcii.
...
Kvôli skvelým dôvodom prežitia, detský mozog potrebuje veriť rodičom a dôverovať starším o ktorých im rodičia povedia aby im verili. Automatický dôsledok je, že „veriaci“ nemá možnosť rozlíšiť dobrú radu od zlej. Dieťa nevie povedať, že „ak plávaš v rieke, budeš zjedený krokodílmi“ je dobrá rada ale „ak neobetuješ kozu za splnu mesiaca, úroda bude stratená“ je zlá rada. Obe znejú rovnako. Obe sú to rady od dôveryhodného zdroja a obe sú prednesené s posvätnou úprimnosťou, ktorá prikazuje rešpekt a žiada poslušnosť.
To isté pratí aj pre tvrdenia o svete, vesmíre, morálke a ľudskej prirodzenosti. A samozrejme, keď dieťa vyrastie a má svoje deti, bude prirodzene predávať to celé vlastným deťom s použitím rovnakej pôsobivej autority pri vystupovaní.
...
Darvinistická selekcia nastavila detské mozgy s tendenciou dôverovať starším. Nastavila mozgy s tendenciou k imitovaniu a od tej doby nepriamo rozšírila povesti, rozšírila mestské legendy a veriace náboženstvá. Ale určime, že keď selekcia nastavila mozgy na tento typ, tým poskytla ekvivalent nového druhu negenetickej dedičnosti, ktorá môže byť formou podkladu pre nový druh epidémie a možno aj nového druhu negenetickej darvinistickej selekcie. Verím, že náboženstvo je jedna zo skupiny fenoménov vysvetliteľných druhom negenetického epidémie, ktorá je možná zmesou negenetických darvinistických selekcií. Ak mám pravdu, náboženstvo nemá nijakú hodnotu ku prežitiu pre individuálnu ľudskú bytosť, ani žiadny prospech pre ich gény.
Prospech, ak tam nejaký je, nie je náboženstvo samotné.